telefón: 0903/255 024
mail: andrassy@andrassy.sk
adresa:
Primaciálne nám. 1
814 99 Bratislava

Škandinávsky model. Prečo áno?!
PhDr. Ing. Ľubomír ANDRASSY, doktorand FPVaMV UMB v Banskej Bystrici (2006)

Škandinávske krajiny – Dánsko, Fínsko, Island, Nórsko a Švédsko sú takpovediac čmeliakmi Európy. Zdajú sa nám príliš ťažké na to, aby lietali. Prekvapia nás však svojou rýchlosťou, čulosťou a pevnosťou. Potvrdzujú, že sociálna politika je produktívny faktor, že sociálne zabezpečenie a konkurencieschopnosť nie sú v protiklade, ale naopak, predstavujú základné predpoklady. Sú taktiež dôkazom toho, že relatívne vysoké dane, silný verejný sektor, vysoké platy, dobra sociálna starostlivosť a vysoká sociálna ochrana nevylučujú rast a prosperitu, naopak, podporujú ju.

Škandinávske krajiny dosahujú jeden z najvyšších životných štandardov na svete, sú domovom celého radu úspešných nadnárodných korporácií a vyznačujú sa širokou a hlbokou sociálnou súdržnosťou. Keď sa pozrieme na konkurencieschopnosť Európy, je nám jasné, prečo je silná – nielen v škandinávskych krajinách. V celej Európe sú to tie najlepšie súčasti hospodársko-sociálneho modelu. Najkonkurencieschopnejšie krajiny v Európe sú tie, ktoré ich dokázali rozvíjať v čo najväčšej miere a krajiny s najrýchlejším hospodárskym rastom sú tie, ktoré robia v tomto smere najviac. Som toho názoru, že škandinávsky model môže poslúžiť ako inšpirácia pre ostatné časti Európy a teda i pre Slovensko. Je pravdou, že severské krajiny majú osobitné črty, ktoré umožnili ich rozvoj a že Slovensko ich nemôže v plnom rozsahu kopírovať. Každá krajina musí mať vybudovaný vlastný model v závislosti od svojich špecifických okolností. Myslím si však, že skúsenosti z iných krajín nám môžu ukázať cestu vpred, pre Európu spájajúcu ekonomické, sociálne a environmentálne aspekty.
Akým typom spoločnosti je dnešné Slovensko? Je to zdravo fungujúca spoločnosť? Je to spoločnosť, ktorá má nejakú víziu? Je to spoločnosť, ktorá kráča za jasným cieľom? Podľa ostatných vládnych štatistík Slovensko ekonomicky napreduje, zlepšilo svoje podnikateľské prostredie, stalo sa zaujímavejším pre zahraničných investorov a znížilo zaostávanie za ekonomicky vyspelými krajinami. Tieto konštatovania opierajú súčasní vládni "reformátori" o makroekonomické čísla. Problém je ale v tom, že to, čo oni považujú za silnú argumentáciu, nie je vo svojej podstate odpoveďou na otázku, akým typom spoločnosti je súčasné Slovensko a už vôbec nie odpoveďou na otázku, či krajina kráča za niečím takým, ako je zmysluplná vízia?!

Amerika verzus Škandinávia
Dnešných liberálne a neoliberálne orientovaných vládnych "reformátorov" netreba upodozrievať, že by sa neinšpirovali teoretickými modelmi a čiastočne i príkladmi konkrétnych krajín. Za ich "reformami" cítiť teóriu neoliberalizmu a modelovo aj jej významného reprezentanta, Spojene štáty americké. Svoju metódu realizovaných pokusov či "reforiem" spojili s obdivom k takým hodnotám ako sú individualizmus, sebestačnosť a výkonnosť. Ekonomická výkonnosť či konkurencieschopnosť je pritom nespornou prednosťou americkej spoločnosti. Na jednej strane je to inšpirácia, ale zároveň pred ňou stoja aj zásadné otázky. Môže byť Amerika skutočným modelom pre Slovensko? Je Americká mentalita aplikovateľná v Európe?
Neexistuje na starom kontinente iný, Slovensku primeranejší a zároveň úspešný model spoločnosti? Podľa môjho názoru existuje. Tak, ako to naznačil v týždenníku Slovo (november 2005) poslanec Európskeho parlamentu Vladimír Maňka, ide o model, ktorý funguje v škandinávskych krajinách – Dánsko, Fínsko, Island, Nórsku, Švédsko. Škandinávsky model je zaujímavou inšpiráciou nielen pre Európu, ale i pre celé svetové spoločenstvo. Sú to živé, fungujúce a úspešné spoločnosti. Pravdou je i to, že neokonzervatívnym ekonómom a neoliberálnym politikom sa o nich ťažko hovorí. Škandinávsky model v reálnom živote vyvracia totiž ich teóriu, že premyslený sociálny systém by mal byť brzdou konkurencieschopnosti a rastu. Škandinávsky model je dôkazom toho, že relatívne vysoké dane, silný verejný sektor, vysoké mzdy, dobrá sociálna starostlivosť a vysoká sociálna ochrana nevylučujú rast a prosperitu celej spoločnosti. Naopak, podmieňujú ju.
Krajiny rovnakej kategórie
Prečo som presvedčený, že škandinávsky model je pre Slovensko primeranejší, než povedzme americký, aj keď uznávam, že i Spojené štáty sú na špici krajín s vysokým indexom konkurencieschopnosti? Sú to tieto dôvody.Po prvé, Škandinávske krajiny sú už svojou veľkosťou oveľa porovnateľnejšie so Slovenskom než s Amerikou. Jednoducho sú to krajiny našej "hmotnostnej kategórie". Po druhé, aj keď má Európa veľa podobných hodnôt ako sú v USA, nemá rovnakú mentalitu. Sme Európania a SR je európska krajina. Po tretie, kritérium konkurencieschopnosti je dôležitým indexom, ale nie je jediným ukazovateľom kvality života spoločnosti.
Existujú aj iné dôležité kritéria. Vo väčšine z nich sú škandinávske krajiny úspešnejšie ako USA. Keď porovnáme životné osudy mnohých Slovákov so Škandinávcami, vyjde nám veľa nepriaznivých rozdielov aj preto, že ide o porovnávanie sa s najvyspelejšími krajinami sveta. Kľúčový rozdiel však spočíva v tom, že škandinávsky model fungovania spoločnosti je postavený na holistickom princípe. Škandinávske krajiny pristupujú ku spoločnosti ako k celku, ako k jednotnému organizmu, ktorý spája ekonomickú, sociálnu a enviromentálnu zložku. Nestavia ich proti sebe, neodkladá žiadnu z nich na "potom". V porovnaní s tým, slovenskí pravicoví "reformátori" presadzujú redukcionistickú predstavu. Najprv ekonomika a všetko čo s ňou súvisí a to aj za cenu redukcie sociálnej ochrany.
Európski socialisti, na rozdiel od slovenských politikov, posilňujú celý organizmus spoločnosti, a nie osobitne len jej jednu zložku. Slovenská spoločnosť nám tak vďaka pravicovej politike môže pripomína atléta, ktorému sa tréningom nafúkli svaly na rukách, ale nohy zostali slabé, lebo s tými si nielenže nedal námahu, ale čaká, že keď bude ďalej robiť to isté, tak sa mu akýmsi automatizmom prelejú svaly z rúk aj do nôh. Atlét tak pracuje s chybnou predstavou o tom, ako funguje jeho celý organizmus, nie len jedna časť. Jedným z dôvodov úspechu škandinávskych krajín je systém trhu práce a spôsob, akým pristupujú k riešeniu jednotlivých otázok dotýkajúcich sa trhu práce. Aktívna politika trhu práce je pritom ich najvýznamnejšou črtou a vo svojej podstate vsádzajú na myšlienky plnej zamestnanosti, rovnakých príležitosti a spravodlivého prerozdeľovania bohatstva. Každá účinná politika trhu práce sa v postindustriálnej spoločnosti zameriava na rozvíjanie zručností a zvyšovanie kvalifikácie pracovnej sily.
Moderná spoločnosť musí zároveň venovať veľkú pozornosť integrácii mladých ľudí a dlhodobo nezamestnaných do jej pracovného života. Severské krajiny podľa zistení Medzinárodnej organizácie práce ponúkajú pracujúcim najvyššie ekonomické istoty na svete. Istoty súvisia so zamestnaním, ochranou príjmu, rovnosťou príležitostí či nadobúdaním nových zručnosti. Praktické skúsenosti ukazujú, že aj v prípadoch, keď na jednej strane stojí vysoká úroveň daňových a odvodových kvót a na druhej vysoké výdavky štátu, oba ukazovatele môžu byť v korelácii. Napríklad Švédsko má 50,6 % odvodovej kvóty a zamestnanosť 75 %, Dánsko má 48,9 % a 75 %, Írsko 28,6 % a 56 % a Slovensko 33 % a 57,7 %. Vysoký stupeň zamestnanosti je tak významným faktorom pre sociálnu integráciu.
V záujme dosiahnutia lisabonských cieľov potrebujeme formovať na Slovensku taký trh, ktorý poskytne pracujúcim skutočné pracovné istoty, ktoré budú čo možno najviac chránené pred trvalými industriálnymi zmenami. Industriálne zmeny na štrukturálnej úrovni sú v dnešnej Európskej únii realitou. Tento vývoj nie je možné zastaviť, musíme sa mu prispôsobiť a zároveň ho rozumne riadiť. Dá sa len súhlasiť s europoslancom Maňkom, ktorý tvrdí, že krajiny EÚ i samotné Slovensko potrebujú vysoko vzdelanú pracovnú silu, ktorá je schopná absorbovať a prispôsobovať sa najnovším zmenám. A práve preto musí mať každý pracujúci človek možnosť prosperovať zo svojho celoživotného vzdelávania, ktoré je kľúčom ku zvyšovaniu konkurencieschopnosti a hladkému fungovaniu spoločnosti.
Vzdelaná spoločnosť je v skutočnosti jediným bohatstvom pre tak malé krajiny, akými je aj Slovensko. Systém vzdelávania nesmie byť politicky zaťažovaný a do procesu vzdelávania treba oveľa viac zainteresovať študentov, rodičov, učiteľov či vzdelávacie inštitúcie. Vzdelávanie od škôlky po univerzitu musí byť bezplatné, lebo vzdelanie nie je možné považovať za privilégium, ale za právo a povinnosť. Žiadna moderná spoločnosť si nemôže dovoliť stratiť čo i len jedného mladého človeka. Vzdelanie je totiž kľúčom k jej blahobytu. V rámci diskusie v Strane európskych socialistov sa dnes vedie otvorená polemika o otázke verejných investícii. Sme toho názoru, že verejné zdroje musia viesť hlavne k stimulácii rastu, vytváraniu pracovných miest a zlepšovaniu životných podmienok.
Makroekonomická politika sa v súčasnosti stáva priamym nástrojom na zabezpečenie ekonomickej a sociálnej prosperity krajiny. Aktívne stimulovanie vnútorného európskeho dopytu môže posilniť hospodársky rast, a to bude v konečnom dôsledku viesť k vytváraniu nových pracovných miest. Inteligentným investovaním verejných zdrojov do "správnych" oblastí dokážeme zvýšiť rast bezmála o 1 % ročne, z dnešných 2 % ročného rastu na 3 %, čo bude znamenať vytvorenie 5 miliónov nových pracovných miest do roku 2010. Pre naplnenie tohto cieľa je potrebné zlepšiť vnútorné trhy krajín EÚ, stanoviť nižšie úrokové miery, využívať celý rozpočet únie a rozumne investovať zdroje do oblasti s dlhodobým účinkom na mieru rastu – do výskumu a vývoja, vzdelávania a starostlivosti o mládež.

Európa s novými výzvami
Štáty EÚ stoja pred úlohou prehodnotiť svoju stratégiu pre hospodársky rast, zamestnanosť, sociálnu súdržnosť a enviromentálnu prioritnosť. Ide o takzvanú Lisabonskú stratégiu. Je veľa názorov, akým spôsobom to uskutočniť. Mala by sa stratégia realizovať celkovo ako vyvážený prístup, alebo po častiach, keď ekonomika a konkurencieschopnosť predstavujú hlavné priority a ďalšie piliere sú ponechané na "lepšie časy"?! Skúsenosť škandinávskych krajín a ich model, ktorý vybudovali naznačuje, že Európa bude vedieť prosperovať ďalej vtedy, keď sa ekonomický, sociálny a enviromentálny výkon bude spájať a jednotlivé piliere sa budú vzájomne podporovať.
Škandinávia je živou ukážkou toho, že vysokú produktivitu a rovnosť v príjmoch možno pozitívne spájať, že dialóg medzi sociálnymi partnermi je základnou podstatou stabilných vzťahov medzi zamestnávateľmi a zamestnancami a že flexibilita pracovného trhu a pracovné istoty nie sú v protiklade, ale sú základným východiskom pre rozvoj spoločnosti. Okrem toho škandinávske krajiny investujú verejné zdroje do celoživotného vzdelávania, rozvíjania schopností a zručností zamestnancov, čo sa ukazuje ako kľúč ku posilneniu konkurencieschopnosti a dynamickej pracovnej sile. Nehovoriac už o tom, že zamestnávanie žien je ústredným faktorom pre zabezpečenie udržateľnej prosperity a progresívne enviromentálne zákony môžu byť základom výhod, ktoré posilnia konkurencieschopnosť.
Samozrejme, som si vedomý toho, že škandinávsky model má svoje osobité črty, ktoré umožnili ich rozvoj a že ich nemôžeme v našich podmienkach úplne do bodky, mechanicky odkopírovať. To nám ale vôbec nebráni presadzovať myšlienku, že škandinávsky model je zmysluplnou alternatívou aj pre Slovensko, že je to zaujímavá inšpirácia pre politikov, vedcov, podnikateľov.
Dôvodov, o ktoré opierame svoje tvrdenie, je viacero. Po prvé, Škandinávsky model jasne na faktoch preukazuje svoju životaschopnosť. Je adaptabilný aj na to, čomu hovoríme "požiadavky doby". Po druhé, nie sme spokojní so súčasnou podobou slovenskej spoločnosti a s tendenciami, ktoré nesú rukopis súčasných vládnych "reformátorov". A po tretie, Slovensko má predpoklady a dispozície na to, aby sa inšpirovalo modelom a vybralo sa škandinávskou cestou.

Lisabonská stratégia – realita či želanie
Uplynulo šesť rokov odvtedy, čo sa v roku 2000 európski šéfovia štátov a vlád dohodli na tzv. Lisabonskej stratégii. Podľa nej by mala byť Európa v roku 2010 najkonkurencieschopnejšou a najdynamickejšou poznatkovo orientovanou ekonomikou na svete, schopnou udržateľného hospodárskeho rastu s viac a lepšími pracovnými miestami a väčšou sociálnou súdržnosťou. Stratégia mala za cieľ dať jasnú odpoveď na výzvy, ktorým Európa čelí:

  • Globalizácia a narastajúca konkurencia.
  • Prudké a zrýchľujúce sa tempo zmien.
  • Chronická ekonomická a politická nestabilita v medzinárodnom prostredí.

Lisabonská stratégia je postavená na predpoklade, že je možné dosiahnuť ekonomický rast a zároveň zabezpečiť vysoké sociálne a environmentálne štandardy. Stratégia kladie tieto tri elementy na rovnakú úroveň a každý z nich považuje za podmienku pre ten druhý, čo je jedinečné. Cieľom je zabezpečiť hospodársky rast a zvýšiť zamestnanosť na sociálne a environmentálne udržateľnom základe. Jej jasným posolstvom je, že je možné a tiež príťažlivé spojiť flexibilitu na trhu práce a konkurencieschopnosť s vysokou úrovňou sociálneho zabezpečenia a istôt v práci, ako aj s vysokými environmentálnymi štandardmi. Stratégia sa zameriava na transformáciu na poznatkovo orientovanú ekonomiku a spoločnosť, na modernizáciu európskeho sociálneho modelu, v ktorom investujeme do ľudí a bojujeme proti sociálnej vylúčenosti, na dosahovanie udržateľného hospodárskeho rastu a na zachovanie vysokých environmentálnych štandardov.

Ako ďaleko sme v roku 2006?
Ocitli sme sa v situácii, kedy celá Európa čelí klesajúcemu hospodárskemu rastu a klesajúcej zamestnanosti napriek tomu, že sme v polovici procesu, ktorý by mal z Európy urobiť najkonkurencieschopnejší región na svete. Na základe minuloročného hodnotenia stratégie Európskou komisiou je známe konštatovanie, že Lisabonskú stratégiu je potrebné naštartovať nanovo, keďže sme ďaleko od dosiahnutia cieľov stanovených v roku 2000. Komisia navrhuje zamerať sa na vytváranie nových pracovných miest, zabezpečenie rastu a naďalej rozvíjať skutočný pokrok európskeho sociálneho modelu a environmentálne udržateľného rozvoja. Bez rastu a pracovných miest nie je možné pokročiť s udržateľným rozvojom a modernizovať európsky sociálny model.
Zdá sa, že nielen mnohí politici, ale i podnikatelia sú toho názoru, že toto je cesta vpred. Bohužiaľ, nie je. Nesúhlasím s tým, že toto je cesta vpred. Nemali by sme totiž zabúdať na to, že Lisabonská stratégia je stratégia pre konkurencieschopnosť a rast, ako aj sociálnu súdržnosť a ochranu životného prostredia. Škandinávske krajiny sú jasným príkladom toho, že takto prepojený model môže fungovať. Severský model poukazuje na to, že je možné spojiť všetky tri piliere (hospodársky rast, sociálnu a environmentálnu ochranu a pod.) a vzájomne kombinovať flexibilitu pracovného trhu s konkurencieschopnosťou, vysokou úrovňou sociálneho zabezpečenia a s vysokými environmentálnymi štandardmi. Proaktívne a ambiciózne politické koncepcie by sa nevyhnutne mali presadzovať súčasne s inováciami v súkromnom sektore a podnikaní.
Inšpiráciou pre Slovensko by mali byť skúsenosti, ako kombinovať vysokú zamestnanosť s vysokými platmi, ako prepojiť dobré sociálne zabezpečenie s vysokou sociálnou ochranou, ako efektívne reformovať trh práce či ako investovať do nástrojov aktívnej politiky trhu práce. Pritom sa nesmie zabúdať, že top prioritou sú investície do ľudského kapitálu, investície do podpory vzdelávania, školstva, vedy a výskumu.

 
 
  Ľubomír Andrassy | Agenda | Galéria | Kontakt